Tlačové centrum > My v médiách

My v médiách

Zákonu o lobingu hrozí, že bude priveľmi americký

Navrhovateľ zákon bráni: Priestor na legálne ovplyvňovanie musíme vytvoriť

Po dlhých úvahách o tom, či špeciálnu normu upravujúcu lobing vôbec pripravovať, predložilo ministerstvo spravodlivosti minulý mesiac americkou tradíciou lobingu inšpirovaný zákon už na pripomienkové konanie. Otvorených odporcov zákon nemá, pochybujúcich o jeho účinku áno. Minimálne medzi ľuďmi, ktorí majú slovo lobista na vizitke už teraz.

Lobing je podľa textu navrhovanej normy ovplyvňovanie rozhodovacích procesov - najmä legislatívnych - na úrovni vlády, parlamentu a samosprávy. A túto činnosť chcú podľa poradcu ministra spravodlivosti Mareka Kalavského zákonom zlegalizovať. Verejnosť totiž naďalej lobovanie vníma skôr negatívne - ako činnosť úzko spätú s korupciou. „Je načase tieto veci odlišovať a myslím, že tento zákon je jeden z krokov, ktoré k tomu prispejú,“ dúfa M. Kalavský.

Šéf vládneho odboru boja proti korupcii Ján Hrubala za predkladateľov zákona dopĺňa, že okrem zadefinovania, čo je lobing a lobistický kontakt ako legálne aktivity, a toho, čo je naopak lobistom zakázané, je jedným zo základných cieľov návrhu dosiahnuť, aby bol lobing viditeľný. „Ešte výstižnejšie by možno bolo nazvať tento zákon zákonom o zverejňovaní lobingu,“ hovorí.

Počíta sa totiž s tým, že na webe Národnej rady SR, ako aj vyšších územných celkov (VÚC) bude verejne prístupný a aktualizovaný zoznam lobistov. Nebudú v ňom chýbať ani informácie o uskutočnených lobistických aktivitách, teda o tom, kto sa s kým a kedy stretol, čoho sa lobovanie týkalo, ako aj to, či a v akej sume bolo v tejto súvislosti poskytnuté plnenie, výhoda alebo dar.

Koľko ich bude

„Obávam sa, že v tých registroch budeme dvaja,“ hovorí riaditeľ lobingovej agentúry CEC Government Relations (CECGR), ktorá pôsobí v strednej a východnej Európe, Jan Levíček.

Podľa neho sú na Slovensku v súčasnosti dve profesionálne lobistické firmy - CECGR a Amrop Jenewein Group. „Samozrejme, na Slovensku je mnoho ďalších - takzvaných konzultantov, poradcov či PR agentúr, ktoré de facto robia to isté, ale nehovoria, že sú lobisti,“ konštatuje. Dodáva, že to súvisí s tým, ako je lobing často vnímaný.

„Stáva sa, že keď niekoho žiadam o schôdzku a predstavím sa ako lobista, takmer sa preľakne a stretnutie nakoniec ani neakceptuje,“ hovorí. Tento zákon, hoci ho podľa vlastných slov nepotrebuje k svojej činnosti, preto J. Levíček víta. „Aspoň pustí na lobing svetlo a tých, ktorí sa pohybujú v šedej zóne a sú pre mňa nekalou konkurenciou, zatlačí do kúta,“ uzatvára.

Stačí sa priznať

S J. Levíčkom súhlasí aj partner spoločnosti Amrop Jenewein Group (AJG) a šéf jej európskej kancelárie v Bruseli Patrik Zoltvány. Má však obavy, že sa nie všetky veci prevzaté z amerického modelu hodia do slovenskej politickej kultúry.

Obaja lobisti, ktorí spolu zároveň rokujú o založení asociácie lobingových firiem, majú proti viacerým ustanoveniam navrhovaného zákona výhrady. Smerujú najmä proti navrhovanej povinnosti mať na lobovanie živnosť. Návrh zákona totiž zároveň hovorí o tých, ktorí nie sú profesionálni lobisti a touto činnosťou sa neživia, no robiť ju v obmedzenej miere môžu.

Stačí, ak vykonaný lobistický kontakt s jeho podrobným opisom do mesiaca od jeho uskutočnenia oznámia parlamentu či VÚC. „Zdá sa mi to príliš prebyrokratizované, hlásiť do mesiaca stretnutie s nejakým poslancom v elektronickej aj v papierovej forme,“ uvažuje P. Zoltvány.

J. Levíček to vníma podobne - ako slabé miesto zákona. „Bude to ťažko preukázateľné a de facto to môže viesť k tomu, že bude devalvovaný celý zákon,“ odhaduje možný účinok. Za nedodržanie tejto „dobrovoľnej“ povinnosti je navyše stanovená len symbolická sankcia päťtisíc korún.

Podľa M. Kalavského však má zákon regulovať najmä tých, ktorí lobing robia ako svoju profesionálnu činnosť. Na otázku, či budú aj ostatní lobujúci natoľko uvedomelí, že budú svoje lobistické kontakty zverejňovať, odpovedá, že nevie. S J. Hrubalom sa v tom spoliehajú aj na investigatívnych novinárov. „Tieto veci sa ťažko dokazujú,“ hovorí J. Hrubala a uzatvára, že si nemyslia, že týmto zákonom úplne eliminujú šedú zónu.

Zákaz lobovať

P. Zoltványmu sa nepozdáva ani úplný zákaz lobovania v určitých oblastiach. Navrhovaný zákon ho zakazuje pri rozhodovaní orgánov verejnej moci pri vydávaní individuálnych právnych aktov, licencií a povolení, ďalej vo verejnom obstarávaní, pri rozhodovaní o štátnej pomoci či o poskytovaní prostriedkov z fondov EÚ.

Podľa partnera Amropu si však nemožno hneď myslieť, že keď niekto lobuje, automaticky to znamená, že pre niekoho „vybavuje“ to povolenie či licenciu. Aj J. Levíček uznáva, že úmysel predkladateľa je dobrý, v praxi to však podľa neho spôsobí problém.

„Zákon de facto hovorí, že sa nesmiem ani oficiálne objednať k predsedníčke Protimonopolného úradu SR, či k šéfovi Úradu na ochranu osobných údajov a vysvetliť im v určitej veci určité súvislosti,“ konštatuje J. Levíček. Pre úradníkov je však podľa neho dôležité, aby mali informácie od ľudí z praxe o tom, čo sa deje na trhu.

Môcť a musieť

Lobistom sa v zákone nepáči ani frekvencia, s ktorou budú musieť svoje stretnutia hlásiť a zverejňovať: štvrťročne podrobný zoznam lobistických kontaktov a raz do roka, vždy do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok, sumu príjmov, ktoré z lobingu získal, ako aj sumu výdavkov, ktoré vynaložil na lobing. Navyše aj zoznam klientov. No iba vtedy, ak so zverejnením klient súhlasí.

To sa podľa J. Levíčka väčšinou diať nebude. „Obávam sa, že ak to nezverejnia niektorí, nebude to nakoniec robiť nikto,“ hovorí. Klienti sa podľa neho budú obávať, že spájanie s lobingom na nich automaticky vrhne negatívne svetlo.

P. Zoltvány, ktorý lobuje v Európskom parlamente, hovorí, že by prijal voľnejšie pravidlá. „V Európskom parlamente dokladám zoznam stretnutí raz ročne. A ten sa nezverejňuje, len sa zakladá do registra, do ktorého majú prístup tí, ktorí majú záujem o tú informáciu,“ vysvetľuje. Obáva sa preto, aby na Slovensku nevznikol hon na čarodejnice, prípadne, aby sa v internete neuvádzali veci len pro forma.

V zákone J. Zoltványho napríklad prekvapilo aj to, že sa týka len poslancov, členov vlády, vedúcich ústredných orgánov štátnej správy či štátnych tajomníkov. „Pritom keď lobujem, častejšie ovplyvňujem ľudí, ktorí sú v hierarchii nižšie a ktorí prakticky vypracúvajú celý zákon,“ čuduje sa. Poslaneckých návrhov podľa neho nie je až toľko ako tých, ktoré sa pripravujú najprv na úrovni ministerstiev.