Tlačové centrum > My v médiách

My v médiách

Povýšenie zároveň znamenalo Monikin pád na dno

Skutočný príbeh potvrdzuje, že zlomyseľné poznámky a útoky spolupracovníkov môžu spôsobiť obrovský skrat v kariére

Mobbing, ktorý možno opísať ako „systematické intrigovanie a ignoranciu väčšiny voči menšine, resp. jednotlivcovi“, môže vyvolať nielen fyzické, ale najmä psychické ochorenia, ktoré si nie zriedka vyžadujú odbornú terapeutickú pomoc. Podľa virtuálneho magazínu o ľudských zdrojoch HRweb.sk až 41 percent pracovníkov, ktorí sa stali jeho obeťami, trpí dlhodobými depresiami, vyše 80 percent sa stáva menej produktívnymi z rozličných dôvodov, medzi ktoré patrí napríklad strach, strata koncentrácie či nespavosť, a 31 percent žien a 21 percent mužov trpí následnými stresovými poruchami. Svoje si s mobbingom prežila aj tridsaťpäťročná ekonómka Monika, ktorá sa nedávno rozhodla porozprávať svoj príbeh.

„Na prvý pohľad to bol pondelok ako každý iný. Pracovala som v menšej pobočke jednej veľkej banky a na začiatku pracovného týždňa sme sa ako obyčajne s niekoľkými kolegyňami stretli pri rannej káve. Namiesto veselého hodnotenia uplynulých voľných dní sme však boli ticho,“ spomína Monika, ktorá dodnes nemôže zabudnúť na chvíľu, keď sa medzi spolupracovníčkami po prvý raz necítila dobre. Nakoniec kávu vypila v novej kancelárii a - do očí sa jej tisli slzy. „Čo sa stalo?“ pýtala sa sama seba a uprene hľadela na steny moderne zariadenej miestnosti.

Moniku krátko pred víkendom uviedli do funkcie vedúcej oddelenia. Mala o to miesto záujem, na riadiacu prácu sa veľmi tešila a snažila sa na ňu dôkladne pripraviť. Realita je však často iná ako tá najprepracovanejšia teória... Doteraz bola obľúbenou členkou väčšinou ženského kolektívu. Kolegyni pomohla vyrovnať sa s nečakaným rozvodom, po práci občas zašla s ostatnými do neďalekého bistra a cez obednú prestávku spolu klebetili o riaditeľovi. „Bude to tak aj naďalej?“ kládla si Monika ďalšie otázky a hoci rozum jej odpovedal kladne, v podvedomí cítila, že sa toho zmení oveľa viac, ako si v tej chvíli bola ochotná pripustiť.

Vysokú školu skončila Monika s červeným diplomom a malou dcérou v náručí. Hoci vedela, že na svoje prvé skutočné zamestnanie si bude musieť pár mesiacov počkať, už teraz sa naň veľmi tešila. Počas materskej dovolenky si všetko dokázala hravo zorganizovať, takže popri starostlivosti o dieťa si našla čas na čítanie odborných článkov a sledovanie noviniek vo svojom odbore. Keď mala Veronika dva roky, napriek manželovmu protestu nastúpila ako radová referentka do banky a vďaka svojej odbornosti a vysokej motivácii rýchlo postupovala po rebríčku.

„Práca ma nesmierne bavila. Ráno som vstávala skôr, ako bolo treba, a naozaj som sa tešila do práce. Samozrejme, moja spokojnosť bola podmienená tým, že dcérka zostávala doma s mojou mamou, ktorá býva neďaleko nás, takže jej nerobilo problém prísť každé ráno k nám a starať sa o malú a domácnosť v čase, keď som bola v zamestnaní. Keď na sklonku roka prišiel postup na vedúce miesto, bola som naozaj šťastná,“ hovorí Monika o kariérovom skoku, o ktorom vtedy netušila, že práve on sa stane zárodkom všetkého zlého, čo ju v najbližšom čase čakalo.

Hoci Monika zostala aj po výmene stoličky rovnako príjemná a vždy ochotná poradiť a pomôcť, jej pracovná náplň sa zmenila: zo dňa na deň mala pracovné úlohy nie plniť, ale rozdeľovať a kontrolovať. Zvládala to bez problémov, napriek tomu si však čoraz naliehavejšie uvedomovala zmenu v správaní kolegýň. „Cítila som, že niečo nie je v poriadku, ale nebola som to schopná pochopiť. Keď som vošla do miestnosti, rozhovor okamžite stíchol, kolegyne, s ktorými som si predtým dobre rozumela, sa očividne vyhýbali stretnutiu so mnou, či už pri kopírovacom stroji alebo vo výťahu. Nevedela som, čo mám robiť. Najprv som si nahovárala, že sa nič nedeje a snažila som sa naďalej pracovať čo najlepšie. Práca sa mi však nedarila tak ako predtým. Aj doma som začala byť nervózna a myšlienky na zlú atmosféru na pracovisku mi neschádzali z mysle ani večer, ba ani v noci. Ráno som sa budila unavená a doslova s hrôzou som myslela na okamih, keď budem musieť opäť vkročiť do banky,“ spomína Monika na chvíle, s ktorými sa dodnes očividne nevyrovnala.

Správanie Monikiných kolegýň sa v odbornej literatúre označuje ako mobbing a už niekoľko rokov sa vo viacerých jazykoch vrátane slovenčiny používa predovšetkým v súvislosti s trhlinami v súkolesí medziľudských vzťahov na pracovisku. Znamená trvalé, systematické a intenzívne útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov najmä voči jednotlivcovi alebo menšej skupine. „Motívom na vznik mobbingu väčšinou býva určitá odlišnosť obete, pričom príčinou môže byť rovnako účes a oblečenie ako výnimočné pracovné výkony alebo povýšenie. Keďže mobbing brzdí v práci nielen obeť, ale aj útočníkov, ktorí - hoci si to nepriznávajú, zväčša trpia pocitom viny, treba jeho prejavom venovať zvýšenú pozornosť. Je totiž len špičkou ľadovca a poukazuje na vážne problémy vo vnútri podniku či firmy,“ hovorí personálny poradca Martin Krekáč z Amrop Jenewein Group. Častú prítomnosť nezdravého správania na pracoviskách potvrdil aj nedávny prieskum medzi top manažérmi v Rakúsku, Nemecku a vo Švajčiarsku. Podľa jeho výsledkov sa necelá polovica(46 percent) opýtaných už vo svojej praxi minimálne raz stretla s prípadom mobbingu.

Monikino trápenie sa neskončilo pri odmietaní komunikácie a drobných posmeškoch. Udalosti nabrali rýchly spád a jeden útok striedal druhý. „Jedného dňa manželovi ktosi zavolal a neznámy ženský hlas mu v slúchadle oznámil, že za postup nevďačím odborným schopnostiam, ale blízkemu vzťahu s riaditeľom. Všetko vyvrcholilo na porade, na ktorej mala jedna z kolegýň prezentovať výsledky mnou pridelenej úlohy. Keď ju riaditeľ vyzval, aby začala s prezentáciou, tvárila sa, že o tom počuje po prvý raz v živote. Keď som jej pripomenula, že sme nad zadaním spolu strávili niekoľko hodín, všetko poprela. Kolegyne sa pridali na jej stranu, takže to nakoniec vyzeralo tak, že ja som jej úlohu zabudla prideliť a teraz sa z toho snažím dostať s čistým štítom. Hoci riaditeľ tomu nechcel uveriť, nakoniec rezignoval, pretože moje tvrdenie stálo osamotené voči väčšine. Odišla som domov a takmer som sa nervovo zrútila. Nechápala som, jednoducho som nechcela pochopiť, že ľudia môžu byť pre jednu vyššie postavenú stoličku takí zlí. Zobrala som si pár dní dovolenky, avšak namiesto zbierania síl na boj som ich celé preplakala,“ pokračuje v opisovaní svojich dosiaľ najťažších chvíľ v živote Monika.

Monikin príbeh je z odborného hľadiska zaujímavý tým, že hoci verila svojim schopnostiam a mala pomerne zrelé sebavedomie, voči útokom kolegýň sa takmer vôbec nebránila. „Účinná stratégia na boj proti mobbingu vlastne ani neexistuje. Ide totiž o komplexný problém, ktorý nemožno vyriešiť jednoduchým súborom rád a odporúčaní. Ak niekto cíti, že sa stal obeťou mobbingu, môže mu pomôcť otvorený rozhovor. Načrtnutie problému pred širším auditóriom môže byť účinné a útočníkov môže zahnať do ofsajdu. Takáto konfrontácia si však vyžaduje pomerne veľké úsilie a značné sebavedomie. Okrem toho sa na ňu treba v každom prípade dôkladne pripraviť - rozhovorom s priamym nadriadeným, vedúcim personálneho oddelenia alebo členom vrcholného vedenia. V praxi však obete mobbingu málokedy nájdu podporu vo svojom okolí a väčšinou si musia poradiť sami. Individuálne poradenstvo v poradenských spoločnostiach u nás nie je bežné, hoci celkom určite sú mnohé z nich schopné poskytnúť kvalifikovanú a účinnú radu,“ vysvetľuje Martin Krekáč.

„Najhoršie bolo, že som sa cítila sama,“ spomína dnes Monika. „Nemala som nikoho, s kým by som sa mohla o problémoch v zamestnaní poradiť. Nemohla som ísť za riaditeľom, a, pochopiteľne, ani za kolegyňami. Utišujúceho objatia som sa nedočkala ani u manžela, pretože ten bol od začiatku proti tomu, aby som šla pracovať. Podľa neho som mala zostať doma a starať sa len o rodinu a domácnosť. To však nebolo pre mňa. Cítila som sa nevyužitá a v podvedomí som vedela, že mám na viac. Nakoniec som porozumenie celkom nečakane našla u mamy. Mama ako jediná ma podržala aj vtedy, keď som boj s kolegyňami vzdala a rozhodla som sa dať výpoveď. Pomerne rýchlo som si našla nové miesto, avšak dodnes som pri kontakte so spolupracovníkmi obozretná a akoby bojazlivá. Spokojná nie som ani s pracovnými výsledkami a o radosti z práce nemôže byť v tejto chvíli ešte ani reči.“

Ako bojovať proti útokom spolupracovníkov

• Konajte aktívne, nereagujte!
• Porozmýšľajte, ako problém vznikol a čo môžete urobiť, aby ste sa z neho dostali. Nečakajte, že sa riešenia ujme iná osoba. Musíte byť aktívny, pretože situáciu môžete zmeniť iba vy.
• Hľadajte svoj podiel viny.
• Skúste sa úprimne zamyslieť, či ste aj vy sami nejakým spôsobom neprispeli k vzniku mobbingu. Nie vždy to musí byť niečo, čo si uvedomujete. Tušíte, ako pôsobíte na iných ľudí?
• Nie ste „rodenou obeťou“?
• Niektorí ľudia akoby svojmu okoliu dávali najavo, že si s nimi môže robiť, čo chce. Nie ste náhodou aj vy „rodenou obeťou“, ktorá si neuvedomuje vlastnú hodnotu a svoj život len pretrpí?
• Neprovokujete kolegov?
• Porozmýšľajte, či vo vás nie je niečo, čo môže vašich kolegov provokovať. Buďte k sebe kritický, avšak s mierou. Nepracujte s domnienkami, obráťte sa so žiadosťou o spätnú väzbu na neutrálnu osobu.
• Analyzujte vzniknutú situáciu.
• Nájdite si cez víkend dostatok času na systematickú analýzu celej situácie. Zoberte si čistý hárok papiera a zapíšte si všetky zistenia a konkrétne dôkazy.
• Pracujte na svojom zlepšení.
• Ak chcete ukončiť útoky kolegov, musíte začať pracovať sami na sebe. Hľadajte, aké vedomosti, zručnosti a vlastnosti potrebujete, aby ste sa zbavili postavenia obete. Ak budete vedieť, čo vás oslobodí, môžete začať aktívne konať.
• Hľadajte alternatívy!
• Zvážte, aké máte možnosti. Možno bude stačiť, ak prejdete na iné oddelenie. Nezabúdajte ani na možnosť, že si nájdete nové zamestnanie. Nenechajte si svoj život znepríjemniť ľuďmi, ktorí vám chcú uškodiť.
• Máte osud pevne v rukách?
• Prehodnoťte a v prípade potreby zmeňte svoje základné životné postoje. Dokážete sa postaviť sám za seba a svoje požiadavky? Ste si vedomý svojich práv a dbáte o ich dodržiavanie? Buďte si vedomý svojej sily a možností.

V čom sú príčiny mobbingu

Firemná kultúra a jej nastavenie môže byť často hlavnou príčinou vzniku mobbingu. Ak víťazí politika najostrejších lakťov a bezohľadného šplhania po kariérnom rebríčku, je prítomnosť mobbingu častejšia ako v otvorenej atmosfére, kde nevládne strach. Tam, kde nie je tímová spolupráca a kde nepoznajú slovo kolektív, často bojuje jeden pracovník proti druhému. Živnou pôdou pre mobbing sú aj nevhodné pracovné podmienky, obavy vyvolávajúce rozhodnutia manažmentu alebo ignorancia potrieb pracovníkov zo strany vedenia. Pomoc pri odstraňovaní prejavov mobbingu a prevencia by mala byť predovšetkým vecou vrcholného manažmentu.