Tlačové centrum > My v médiách

My v médiách

Who is there an elephant in a china?

Spôsob, akým chce Barack Obama vrátiť USA stratenú dôveryhodnosť je veľmi nešťastný. Keď som bol puberťák, škriepil som sa s otcom, že obsah je dôležitejší ako forma. Už viem, že som sa mýlil a on mal pravdu - život mi ukázal, že dôležité je nielen to, ČO som vykonal, ale aj to, AKO som to urobil. Dokonca, niekedy AKO dokáže úplne zmeniť význam ČO. Sedemnásteho septembra 1939 sovietske vojská napadli bez vypovedania vojny Poľsko. O sedemdesiat rokov v ten istý deň sme sa dozvedeli, že prezident Obama sa rozhodol radikálne prehodnotiť plán protiraketovej obrany USA. Zrejme čaro nechceného alebo že by vtipná nuansa? Verme, že to prvé, hoci za slona v porceláne mala Európa predovšetkým prezidenta Busha. Vtipnejšie by už bolo hádam len prijatie delegácie nomenklatúrnych komunistov v Bielom dome pri príležitosti pádu Berlínskeho múra.

Ťarbavosť
Od vlády prezidenta Reagana plány protiraketovej obrany boli dôležitým prvkom bezpečnostnej stratégie a osobitným nástrojom zahraničnej politiky USA. Medzi dvoma pólmi - bezpečnostným (technickým) a politickým (geostrategickým), vždy významovo prevažoval ten druhý. USA sa rozhodli pre istý scenár a Bushov Biely dom ho trocha ťarbavo presadzoval. Dnes sú rozhodnutie a spôsob komunikácie Obamovho Bieleho domu ešte ťarbavejšie. Používanie spravodajských argumentov má po roku 2003 príchuť rozprávok o Budkáčikovi a Dubkáčikovi, ale hlavne spôsob, časovanie a komunikácia Obamovho rozhodnutia sú zlé. Dnes nie je podstatné, či nové riešenie je technicky lepšie (určite sú aj ešte lepšie), ale vo vzťahu k Poľsku a Česku a širšiemu regiónu sa tento postup USA nedá a nebude čítať inak ako kapitulácia voči falošným argumentom (a krokodílím slzám za zaniknutým sovietskym impériom). Je to hodenie spojencov, ktorí investovali do vzájomného vzťahu nemálo riskantného kapitálu, cez palubu. USA za ostatných osem rokov stratili veľa zo svojho postavenia vo svete. Na konci minulého roka k výhre Obamovi pomohla aj frustrácia Američanov zo straty ich dôveryhodnosti. Takýto postup im ju však ťažko navráti, minimálne v našom regióne.

Nezabúdať na fakty
V dnešnej cynickej a do zajtrajšieho konzumu zahľadenej spoločnosti sa málokto zaujíma o také huncútstva, akými sú zahraničnopolitické úvahy. Slováci sú však jeden z národov, ktorý by si mal kultivovať historickú pamäť a nezabúdať na fakty. USA v modernej histórii Európy a aj Slovenska viackrát zohrali veľmi pozitívnu úlohu. Bez prezidenta Wilsona by sme zrejme dávno boli málopočetnou slovenskou menšinou v podhorí Tatier. Bez vylodenia v Normandii by sme sa možno ešte dnes preberali z opice po paneurópskom fašistickom alebo komunistickom fláme (ktovie, ktorý by zvíťazil). Bez Reagana, Clintona a Busha by sme mohli snívať o konci studenej vojny a reintegrácii do demokratickej Európy. Takisto, bez tlaku USA (a bez prejavu nášho pudu pre sebazáchranu po roku 1998) by sme mohli zabudnúť na rozšírenie Európskej únie a NATO, prílev kapitálu, tatranského tigra, euro a Schengen. V auguste som sa rozhodol byť spolusignatárom otvoreného listu prezidentovi Obamovi. Ktorýsi blogger ako prejav svojho nesúhlasu napísal - "nie v našom mene". Nuž teda takto to je: otvorený list som podpísal v prvom rade vo svojom vlastnom mene, s úctou k ostatným spolusignatárom a v mene všetkých tých, ktorým 60 rokov mieru v Európe, 20 rokov vcelku úspešnej transformácie postkomunistického sveta a zjednocovanie demokratickej Európy úplne nezatemnilo mozog a nevymazalo historickú pamäť. Kombinácia naivného alebo kalkulovaného appeasmentu na západe, obdivu k oligarchickej riadenej demokracii v strede a zručné vrážanie klinu do európskej a atlantickej spolupráce z východu, je asi to posledné, čo dnešná Európa potrebuje.

(Autor je bývalý veľvyslanec v USA, spolusignatár listu Barackovi Obamovi)