Tiskové centrum > My v médiích

My v médiích

Manažér nie je hendikep

Oficiálny zoznam kandidátov na post európskeho komisára je stručný - KDH nominovalo bývalého hlavného vyjednávača s Európskou úniou Jána Fígeľa, SDKÚ riaditeľa pre európsku integráciu spoločnosti Coca-Cola HBC so sídlom vo Viedni a prezidenta Podnikateľskej aliancie Slovenska Ivana Štefanca.

Hoci druhá z nominácií vyvolala nielen doma, ale údajne až v bruselských kruhoch "isté prekvapenie", najsilnejšia strana koalície len využila svoje legitímne právo. Navyše pri výbere netradične siahla do komerčnej sféry a zvolila nestraníka, čím dala jasne najavo, že zvážila aj iné ako politické kritériá. SDKÚ svoju personálnu politiku veľmi tesne priblížila k postupom, ktoré sa v krajinách únie dávno využívajú vo všetkých oblastiach vrátane verejného sektora.

Politika štátu by sa pri obsadzovaní verejných funkcií nemala zásadne líšiť od postupov v komerčnej sfére. Výber kandidátov na politické pozície, zvlášť na najvyššej úrovni, by sa mali opierať o jasne a vopred definované požiadavkové profily a strategické ciele, ktoré majú vybraní kandidáti dosiahnuť. Ak sa kandidátom stane úspešný technokrat s manažérskymi schopnosťami z niektorej z hospodárskych oblastí, zvýšia sa šance na získanie vplyvnejšieho rezortu.

Hoci Romano Prodi premiérom kandidátskych krajín odporučil, aby na post komisára vybrali človeka, ktorý má "politické a profesionálne skúsenosti, manažérske schopnosti, zmysel pre tímovú spoluprácu a podporu nejakej politickej strany", v európskej legislatíve neexistujú špecifické predpisy o tom, aké zázemie alebo skúsenosti by kandidáti mali mať. Podľa štúdie Andrewa MacMullena, ktorý sa zaoberal zložením EK od augusta 1952 do januára 1995, mala väčšina z nich univerzitné vzdelanie s kvalifikáciou z ekonomiky alebo práva. Skúsenosti väčšinou nadobudli ako štítni úradníci, manažéri v obchodne a právnici. Politické prepojenie sledovaných komisárov prevažne súviselo s vládnymi stranami, pričom veľmi frekventovaná bola aktívna skúsenosť v rámci európskych a medzinárodných organizácií.

Čo sa týka u nás toľko spochybňovaného manažérskeho pozadia komisárov, nejde o hendikep, ale o znak politickej vyspelosti a dôkaz strategického pohľadu. Podobný ťah urobila britská premiérka Thatcherová, keď lorda Cockfielda - manažéra so skúsenosťami v priemysle - najprv posadila na stoličku ministra obchodu a neskôr nominovala za viceprezidenta EK pre vnútorný trh. Stál pri zrode pre úniu ťažiskovej koncepcie fungovania spoločného trhu.

Väčšina kandidátskych krajín však za komisárov navrhuje bývalých vyjednávačov, ministrov pre európske záležitosti alebo veľvyslancov, čim možno aj nechtiac dáva najavo, že presne nevie, ktorý rezort je pre nich kľúčový. V záujme vlády by malo byť, aby dala najavo, že má ambíciu získať niektorý z hospodárskych rezortov, aj keď práve o tieto bude najväčší boj. Slovensko by tým ukázalo, že má jasnú predstavu o tom, čo chce únii ponúknuť, a že nečaká len v závese na ponuku iných.

Navrhnutie a najmä každodenná práca komisárov z nových členských krajín ovplyvní aj ďalšie smerovanie Európskej únie. Ide vlastne o súčasť boja o jej budúci charakter. Otázne pritom je, či zvíťazí tradičné chápanie reprezentované staršou generáciou politikov z krajín, ktoré úniu zakladali , alebo či únia bude flexibilnejšia. Tento nový pohľad najlepšie dokážu presadzovať ľudia nezaťažení dlhoročným pôsobením v politike, resp. ľudia s manažérskymi skúsenosťami z dynamického komerčného prostredia.