Media Room > We in media

We in media

Únia: lobisti, zverejnite príjmy

Keď sa pred časom zavádzali európske opatrenia REACH do chemického odvetvia, patril Zväz chemického a farmaceutického priemyslu SR k usilovným lobistom. Ako hovorí generálny sekretár zväzu Štefan Petkanič, "z desiatich slovenských europoslancov v Bruseli som sa stretol so štyrmi. Vysvetlili sme im náš názor, oni ho akceptovali a podľa neho aj hlasovali“. V prípade REACH šlo v Bruseli o významné rozhodnutie na desaťročia dopredu. Zástupcovia nášho chemického odvetvia považujú za potrebné sledovať dianie v únii a prípravu smerníc permanentne. Vedia, že ojedinelé hlasy nezavážia. Aj preto slovenský zväz chemikov lobuje za celé odvetvie, ale rovnako je aj aktívnym členom Európskej chemickej rady CEFIC, ktorá vystupuje za európsku brandžu jednotne. "Rada ide na to systémom vysvetľovania. Presviedča veľmi solídne, má kontakty s komisármi, ako s Gunterom Verheugenom, ale aj s inými,“ dodáva Petkanič. Ak firma vie, že sa či už na národnej alebo únijnej úrovni pripravuje norma, regulatívy či iné závažné rozhodnutie, ktoré ovplyvnia jej biznis, lobovanie je legálny spôsob, ako sa doň zaangažovať. Medzinárodné firmy takto bežne fungujú. Tie menšie by sa mali zapájať do odvetvovývch združení a zväzov, ktoré sa snažia vplývať, napríklad na tvorbu zákonov, oveľa efektívnejšie. Firmy však neraz idú vlastnou cestou. Vo všeobecnosti sú dva spôsoby, ako možno využiť lobistov - buď s ním uzavrú dlhodobý kontrakt, alebo si lobistickú spoločnosť najmú jednorazovo na ovplyvnenie zadaného problému.

Prísun informácií
Europoslanci sú kvôli ovplyvňovaniu hlasovania častým terčom lobistov a firiem. Ako hovorí europoslanec Peter Šťastný, na pracovný stôl mu prichádzajú stanoviská, analýzy, návrhy od zástupcov výrobcov, zamestnávateľov, odborárov, profesijných a iných združení, ktorým bruselské normy zásadne ovplyvňujú ich biznis. Šťastný je v Európskom parlamente vedúcim slovenskej delegácie pri najväčšom europoslaneckom klube EPP-ED a členom výboru pre zahraničný obchod, je teda vo vplyvných pozíciách. Sám priznáva, že sa rád necháva ovplyvňovať. "Vďaka pôsobeniu lobistov sa ku mne dostanú vyrovnané informácie z mnohých zdrojov.“ Prácu najímaných lobistov, pre ktorých je obliehanie kľúčových ľudí - eurokomisárov, europoslancov, politikov, ľudí z regulačných úradov - každodenným chlebíkom, chce však Európska komisia lepšie kontrolovať. Na základe správy odhlasovanej europoslancami zaviedla v júni európsky register lobistov, ktorým nastúpila podobnú cestu ako USA. Tam to funguje už roky. Európsky register je však na rozdiel od amerického dobrovoľný. Komisia ho síce chcela urobiť povinným, čo by znamenalo, že by sa museli zaregistrovať všetky subjekty, ktoré majú aktivity na pôde európskych inštitúcií, no nakoniec od tejto dôslednosti odskočila. Povinnou tak zostáva len akreditácia lobistov pred vstupom do Európskeho parlamentu. To, že raz bude povinný spoločný register pri Európskej komisii, rade aj parlamente, zostáva sľubom. Podľa spomínanej správy Európskeho parlamentu by napríklad parlamentní spravodajcovia mali už teraz k svojim správam prikladať aj zoznamy najviac zaangažovaných lobistov. Ale zatiaľ to nie je povinné.

Dobrovoľnosť s výnimkami
Ako hovorí slovenský akreditovaný lobista pri Európskom parlamente a senior partner poradenskej spoločnosti Fipra Slovakia Patrik Zoltvány, ak sa má lobistické prostredie prečistiť a urobiť transparentným, aby sa vytvoril prehľad o subjektoch presadzujúcich záujmy na pôde únie, dobrovoľnosť je v poriadku. Horšie je, ak sa doň vnesú výnimky - kto sa registrácii môže podriadiť a kto nemusí. Do výnimiek patria firmy, ktoré vystupujú za klientov pred Európskym súdnym dvorom, tie, ktoré výlučne zastupujú klientov v hospodárskej súťaži, prípady, keď sú sociálni partneri súčasťou európskeho sociálneho dialógu - tripartity, a napokon subjekty, ktoré európske inštitúcie vyzvú predložiť názor či stanovisko. "Výnimiek je toľko, že si každý nájde dôvod, prečo sa nezaregistrovať,“ dodáva Zoltvány.

Odkryť karty
Ďalšou povinnosťou všetkých, ktorí sa rozhodnú zviditeľniť v registri, bude uviesť zoznam, pre koho pracujú, a vykázať finančné príjmy. Sumy, koľko lobista zarobí na jednotlivých zákazníkoch, sa tak majú dostať na verejnosť. Podľa Zoltványa si to odporuje. "Ak urobíme niečo dobrovoľným, ale zanesieme doň povinný element, nedosiahneme, aby sa išli lobisti húfne registrovať. Skôr by malo logiku pre začiatok takú povinnosť vynechať a postupne, vývojom, doň zavádzať podobné formy. Toto je mačkopes.“ Americký systém, kde sú samozrejmou súčasťou registrácie údaje o príjmoch z lobovania, je ušitý na inú politickú kultúru a odlišný politický systém. Podľa Zoltványa, keďže je tam priame prepojenie medzi firmami a politikmi a firmy prispievajú na kampane politikom, regulácia je nevyhnutná. "V únii niečo také neexistuje, preto zaviesť povinnú registráciu tu nemá ten význam.“

Súčasť demokracie
Šťastný opisuje ako príklad lobovanie, ktoré súviselo s normou o znečistení ovzdušia výfukovými plynmi. Podľa jeho slov sa poslanec môže ľahko pomýliť, ak sa napríklad dá uniesť ružovými predstavami o tvrdých limitoch, ale na druhej strane môže ťažko ublížiť automobilovému priemyslu, ktorý zamestnáva v Európe milióny ľudí a viaže tisícky dodávateľských firiem. Europoslankyňa Monika Beňová sa ocitla v paľbe lobujúcich mailov od združení a asociácií, keď bola pri prijímaní smernice REACH pre chemický priemysel, ktorou sa rozhodlo o rozdelení chemických látok. Lobing - zdôrazňuje Šťastný - je štandardný spôsob presviedčania a vysvetľovania, ktorý je v každom prípade pre demokraciu veľmi pozitívny, až nevyhnutný. Kým v Bruseli sa počty lobistov a lobistických skupín odhadujú na 15- až 20-tisíc, o slovenských lobistoch si u nás nikto dávať odhady netrúfne. Naše, podobne ako žiadne zákonodarstvo inej krajiny EÚ, nepozná definíciu lobingu. Ojedinelú iniciatívu Daniela Lipšica v roku 2005 presadiť zákon o lobingu náš parlament zmietol zo stola - a Lipšic bol vtedy dokonca členom vlády. Vzhľadom na viditeľné aktivity aspoň niektorých public affaires spoločností však možno konštatovať, že profesionálne lobistické firmy na Slovensku sa dajú narátať na jednej, najviac dvoch rukách. Tieto firmy verejne prezentujú, čo robia. Okrem nich je tu však množstvo PR alebo reklamných agentúr, právnických a jednoosobových firiem, ktoré však majú gro činnosti v inej sfére a lobujú iba príležitostne.

Interview s Patrikom Zoltványm